Pozdrav Veronike Vaculovej.

Ospravedlňujem sa čitateľovi za nepatrný tón nostalgie, ale moment, keď na požiadanie mladej maliarky Veroniky Vaculovej píšem tento text s pocitom radosti i určitej satisfakcie je tým momentom, keď sa môj doterajší postoj pedagóga zásadne mení na postoj pozorovateľa.
V hluku súčasného mladého maliarstva, v prevahe často problematických hesiel, ale i prejavov a proklamácií sa len tažko hlási k slovu maliarsky prejav, ktorý sa citlivo približuje k vyjadreniu celkom ľudsky motivovaných obsahov a tém. Musím dodať i podčiarknuť, že v prípade Veroniky ide o tú najprirodzenejšiu motiváciu a priznanie. Nenápadná, možno presnejšie tichá avšak ušľachtilá maliarska forma, ktorá určite tkvie v samotnej povahe maliarky, ale bez závislosti aj hlboko korení v odkazoch klasického maliarstva, bez toho, aby sa snažila podobať jeho znakom, farebnej tónine, či skladbe zobrazených vecí.
Mám radosť, že sa mi pošťastilo medzi poslucháčmi ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave spoznať a niekedy snáď i vycítit viacero talentovaných individualít, medzi ktoré radím aj Veroniku Vaculovú. Počas štyroch rokov pravidelných stretnutí pri práci v ateliéri som sa presvedčil o pravdivosti jej krokov i opodstatnenosti jej línie a smerovania. Vaculovej orientácia k námetu zátišia sa stala jej bytostnou fascináciou. Bez patetizmu poviem – láskou.
Sú veci, ktoré vidí, či môže uvidieť len ten, kto chce postrehnút význam práce, snaženie a hĺbku zaujatia. Mladý talent si vyžaduje prajného pozorovateľa, niekedy i nenápadného šepkára, potrebuje naladené okolie. Som presvedčený, že Veronika mala šťastie na živé prostredie spolužiakov ateliéru, na prostredie nezvyklej sústredenosti mladých ľudí nabitých tvorčou energiou.
Zátišia Vaculovej vyžarujú tiché nadšenie pre prítomnosť, či pre pocit jej sprostredkovávania. Intímny svet zväčša neveľkých obrázkov dobýva maliarka nesmierne jemnou a nenápadnou škálou, závažnou účasťou svetla, tak trochu ukrývaným rukopisom. Jej obrazy vznikajú na podobu budovania lastovičích hniezd. Dotyky štetca sa menia na stavy svetla, na tušenie veci, až vyplnia plochu obrazu atmosférou. Maliarka má od počiatku pevný pocit celku a myslím si, že i radosť z očakávania, z predstavy o procese maľovania. 

 prof. Ján Berger, akad. mal.